Tak sme (u Mydliarov) volali otcovu mamu v Liptovskom Michale. Narodila sa 25.11.1902 v Liptovskej Lúžnej ako Katarína Chovancová. Bývali na hornom konci. Tam sa rozprávalo poľsky. Vraj to bolo vďaka „soľnej ceste“, ktorá viedla z poľských baní vo Wieličke cez ľupčiansku dolinu a Lúžnu.
Katarína sa vydala za Mateja Mydliara. Mali dvoch synov. Starší bol môj oco Jozef, mladší Jano. Tento vraj, ako maličký, spadol zo šopy a bol čiastočne hluchonemý. Starý otec Matej bol na zárobkoch kdesi na Nižnej zemi (Maďarsko?) v bani. Utrpel tam vážny úraz hlavy. Vrátil sa domov, či skôr ho došikovali. Zomrel v ústave.
Vdova odišla s deťmi do Nemeckej Ľupče a vydala sa za Ondreja Mrázika. Bol to vdovec so 4-mi deťmi. Najmladšia Pavla bola celkom maličká. Keď zomrel Ondrej Mrázik, prisťahovala sa stará mama k našim do Michala –asi 1952.
Stará mama mala vraj ostrý jazyk, aj keď ja som ju takú nepoznal. Svedčí o tom príhoda z 1958. roku. Keď prišla mama domov z pôrodnice, so mnou, zhodnotila Katarína môj zjav takto: „Ten sa nedožije rána.“ Zahriakla ju pôrodná babica: „Čo to hovoríte! Ešte aj vojakom bude.“
Prázdniny u starej mamy boli nezabudnuteľné. Zišli sa tu deti z Bratislavy (Dana a Luba Bartíkové), my (Katarína, Anton, Jozef) a niektorí zo 4 detí strýka Jana z Novej Dubnice (Hana, Jano, Milan, Palo). Veliká, chladná izba bola bývalá Kickovej krčma. Dalo sa tam aj naháňať. Presklená veranda na juh bola ideálna večer na karty. Cez deň sme tam skúšali tkať koberec na krosnách, čo stáli pri dverách. Kuchyňa mala klenutú povalu, ako na starom zámku. Šparhert (sporák na varenie), starejmamina posteľ. Nad ňou pondusové hodiny. Pod oknom stolík a 3 stoličky. Za dverami zrkadlo, lavica s kýblom plným vody a umývadlo s lavórom. Dvere v každej stene. Na sever, za šparhretom do chodby a von, na ulicu. Tie sa moc nepoužívali. Na východ, do izby. Na juh, do verandy. Na západ, do studeného veľkého špajzu.
V zime chodila párať perie a aj u nás sa páralo. Spolu s Karolínou Mačniakovou boli najinformovanejšie osoby v dedine, čo sa týkalo miestnych chýrov a zaručených právd. Večer zohriala stará mama tehlu na peci, zabalila do uteráka a dala do postele k nohám.
Z jej rozprávania viem, že chodila na zárobky do Maďarska aj do Čiech. Pochválila sa aj tým, že u Mrázikov zaviedla nedeľu ako sa patrí – ako deň odpočinku. Dovtedy tam robili aj v tento deň. Za môjho detstva robila na družstve v Ľupči. Raz som bol s ňou zberať ľan.
Chovala prasiatko, zajace a kury. Naťahať vody zo studne, bola naša robota. Pri plote od cesty rástli vŕby. Bol to typ vŕby s kmeňom, hlavou a z nej vyrastajúcimi konármi, čoby vlasmi. Tieto sa obrok osekali, porúbali a bolo čím podkurovať.
Z jej jedál si pamätám na ryžu s mliekom a zemiakovú babu. Tú vedela upiecť na ťapši výbornú – chrumkavú.
Po obecné chýry nemusela ísť ďaleko. Vedľa bola krčma Pištu Bubalu a obchod (dnes (2015) Dulačka). Po mlieko sa chodilo s kandličkou a bolo treba počkať, kým ho dovezú. Schody do obchodu boli informačnou centrálou.
Keď naši postavili dom a starý sanovali, bývala stará mama dolu, v izbičke. Potom si ju na 5 rokov zobrala do Bratislavy teta Pavla (Bartíková) a dožila zasa v Michale, v mojej izbe.
O jej mladom duchu svedčí príhoda z Mikuláša. Bola u nás na návšteve. Ja som sa pribral nakresliť ju ceruzkou. Trvalo to dlho, ale podarilo sa mi vystihnúť ju. Keď som jej kresbu ukázal, okomentovala: „Toto že som ja? Taká stará?“

Spomínal kronikár Jozef Mydliar 23.4.2013 vo Vémars pri Paríži.