Narodil sa v Ružomberku 18. augusta 1813. Študovať začal na piaristickom gymnáziu vo svojom rodisku, odkiaľ sa odobral r. 1826 do Banskej Bystrice. Ale ochorel a rok ostal doma. Gymnázium dokončil v Ostrihome. Roku 1830 bol prijatý za klerika v Spišskej Kapitule. Tam spoznali v ňom neobyčajnú nadanosť, preto k prehĺbeniu štúdia bol poslaný na filozofiu do Jágra. Teológiu študoval štyri roky v Pešti. Roku 1836 bol vysvätený biskupom Jozefom Bélikom za kňaza.

Najprv účinkoval v Harhove, potom v Gniazdoch, kde sa neskôr stal administrátorom. Funkciou administrátora bol poverený aj v Trnovci, kde sa napokon stal aj farárom. Ale toto účinkovanie malo slúžiť Hýrošovi len k plnému spoznaniu života, k prehĺbeniu bohatých vedomostí praktickou činnosťou. Roku 1845 biskup ho pozval za profesora teológie do Spišskej Kapituly. Tam prednášal cirkevné právo a históriu.

Po vyše sedemročnom účinkovaní odišiel za farára do Hýb, odkiaľ sa dostal 1. novembra 1859 do Liptovského Sv. Michala, ktorý už ostal jeho posledným pôsobiskom.

Tu sa staral o zverených veriacich i cirkevný majetok. V 1863. roku založil farské záhrady na močarinách, ktoré dal vysušiť a v tomto roku zasadil aj lipy, pod ktorými je pochovaný. Nový organ do kostola kúpil v roku 1873. Staral sa o farský majer na Lazoch a pílu na ľavom brehu Ľupčianky, kde si za prvej republiky postavil dom kamenár Kapina. Majer zhorel 28. 10. 1865 a píla 28. 8. 1866. Hýroš sa 15. 9. 1866 žaluje v liste priateľovi Jankovi Franciscimu do Viedne na závisť Michala Rády a prosí ho o vydobytie dôchodku 60 zlatých pre miestneho učiteľa, “lebo dobrým svedomím povedať môžem, že z pomedzi národných škôl v Liptove žiadna sa nevyrovná našej vo vzdelanosti mládeže”.. Francisci a Dobrianskyvymohli v námestnej kráľovskej rade vyplácanie platu učiteľovi na 5 rokov. K cyrilometodejskému miléniu dal namaľovať obraz slovanských bratov maliarovi profesorovi J. B. Klemensovi. Pre maľbu kostolných zástav s Cyrilom a Metodom a sv. Ladislavom angažoval Petra Bohúňa.
V každom svojom pôsobisku požíval neobyčajnú dôveru v ľude i medzi svojimi oltárnymi bratmi a preto poverovaný bol rozličnými reprezentačnými funkciami. Tak medzi inými roku 1852 bol poverený vítať cisára Františka Jozefa, ktorý cestoval cez Liptov.

Ako uvedomelý Slovák zúčastňoval sa mnohých národných pohybov. Pri voľbách do parlamentu r. 1861, popri Franciscim, Daxnerovi, Palárikovi, Štefanovičovi, Lichardovi... bol postavený za slovenského kandidáta. Ale vtedy z našej strany podarilo sa obsiahnuť mandát len rusinskému vodcovi Adolfovi Dobrianskemu. Ako člen župného výboru Liptova bil sa na jeho zasadaniach za práva ľudu. O jeho smelom vystúpení na zhromaždení župného výboru 23. – 24. 9. 1861 písali aj Pešťbudínske vedomosti.
Toho istého roku nastal, po revolučnom úsilí v r. 1848-49, najvýznamnejší politický prejav slovenskej kolektívnej vôle v minulom storočí, slovenské memorandum. Povestného zhromaždenia pod martinskými lipami zúčastnil sa aj Hýroš. Do memorandových požiadaviek navrhol vniesť aj právo Slovákov na literárne a kultúrne spoločnosti a založiť Maticu slovenskú. Bol zvolený za člena deputácie, ktorá potom predložila memorandum snemu vo Viedni.
Nemohol chýbať medzi zakladateľmi Matice slovenskej, v ktorej za čas účinkoval ako člen výboru, etnograficko-historického odboru. Sotva vynechal niektoré jej zhromaždenie. Rovnako ho nachádzame i medzi zakladateľmi katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom a Spolku sv. Vojtecha.
Jeho doba vyznačuje sa úzkou spoluprácou medzi katolíkmi a evanjelikmi. Hýroš sa priatelil s dr. Jonášom Guothom, stoličným lekárom, s M. M. Hodžom, S. B. Hroboňom. S J. Guothom spoločne posielali i peňažné príspevky na národné ciele. A dáva tomu výraz i v liste, v ktorom Guotha menuje priateľom “najvďačnejším a najúprimnejším”.
Pri milenárnych oslavách príchodu svätých Cyrila a Metoda propagoval tieto medzi kňažstvom. Preto sa dostal do sporu s maďarsky cítiacimi liptovskými kňazmi, ktorých pranieroval v referáte o odbavovaní jubilárnych slávností v Liptove. 25. augusta 1863 liptovskí dekani Ondrej Danko z Liskovej, Ján Nepomuk Záhora z Nemeckej Ľupče a Jozef Bohucký z Dovalova zostavili a podpísali obžalobu, ktorú zaslali biskupovi L. Zábojskému. V obžalobe žiadali súdne pokračovanie pred cirkevným a aj pred svetským tribunálom. Pred cirkevný súd obžalovali Hýroša:
1. z podozrivého a pohoršlivého verejného obcovania s luteránmi, hlavne ženského pohlavia (dcérami M. M. Hodžu).
2. z rúhavého a verejne obraňovaného náhľadu: národovstvo treba preferovať pred pravým náboženstvom.
3. z opovážlivosti vykonávať obrady cirkvi slovenskou a latinskou rečou.
4. z utŕhačských narážok, že kňažstvo nechce sa modliť za pápeža a kráľa.
Pred svetský tribunál pre luhársku zvesť uverejnenú v časopise sv. Cyrila a Metoda, s nehanebným a poburujúcim úmyslom odviesť veriacich a slávofilov od farárov a vyvolať proti nim nenávisť. Na žalobu dekanov odpovedal Hýroš obšírnym elaborátom. Biskup kauzu zmierlivo zlikvidoval a ani druhú intervenciu a žalobu pre urážku na cti neprepustil pred tribunál. To už mal Hýroš na svedomí spor s ružomberským slúžnym A. Krónerom z 21. marca pre výtlačok knižky Jánošík. Tento prípad župný úrad v Lipt. Sv. Mikuláši postúpil vojenskému súdu v Komárne. Tieto spory michalského kňaza primäli k ústupu z politickej arény a obratu k vedeckej práci.

Literárna činnosť Štefana Nikolaja Hýroša vykazuje skromné začiatky. Spočiatku bol zaujatý hospodárskymi starosťami a častými pravotami na obranu cirkevných práv. Zahajuje ju roku 1852 samostatným výtlačkom uvítacej reči, povedanej pri príležitosti cisárskej návštevy. Bola v bernoláčtine. Väčšinou kázňami prispieval i do časopisu Cyril a Metod. Hojne uverejňoval v Kazateľni. Boli to príspevky prevážne rázu dogmatického. Okrem toho uverejňoval rozličné príspevky do Katolíckych novín, Priateľa školy a literatúry a do Sokola, Orla Tatranského a do pražských Besied.
Z jeho väčších historických úvah treba spomenúť monografiu “Kežmark, jeho páni a okolie”, uverejnenú v Letopise Matice slovenskej. Jeho životným dielom ostane “Zámok Lykava a jeho páni”, vydaná vlastným nákladom roku 1876. Dielo je plodom neobyčajnej usilovnosti. Je obdivuhodné, koľko prameňov vedel autor získať, jednak výťažkom z literatúry, ale najmä štúdiom archívov miest Ružomberka, Slovenskej Lupče, protokolov Liptovskej župy, súkromníkov. Prejavuje sa to i na poznámkovom aparáte knihy, kde zaberá tretinu textu. Ďalšie generácie oceňujú najmä bohatstvo starostlivo a namáhavo zozbieraného, všestranného historického materiálu. Pritom historické fakty neobmedzuje len na ich priamu súvislosť k Likave, ale podáva ich v plnej svojej šírke. Je to história nielen jedného hradu, ale celého Liptova, ktorého Likava je kľúčom, a v niektorých časových úsekoch celého Slovenska. K bežnému textu sú pripojené podrobnejšie vysvetlivky, v ktorých sa autor dotýka celého radu problémov celoslovenskej, či uhorskej histórie ako otázka údelného kniežatstva Slovenska, o Templároch v Uhorsku, o Karolovi Róbertovi, Zigmundovi, Hunyadiovcoch, o Alžbete Báthoričke, o Rákocziovcoch, Thökölyovcoch, o prešovskej jatke, o Jánošíkovi atď. V rukopise ostalo dielo “Opis starobylých chrámov a malieb”, v ktorom opisuje cirkevné pamiatky Liptova a prídavkom sú staré piesne. Práca, na vtedajšiu dobu jedinečná, mala vyjsť v Matici slovenskej, ale nevyšla, lebo Matica bola zrušená.
Svojimi prácami sa Hýroš zaradil medzi matičných historikov, ako boli F. V. Sasinek, J. Záborský.

Štefan Nikolaj Hýroš zomrel 30. decembra 1888 v Liptovskom Svätom Michale, kde je aj pochovaný.

Literatúra: Slovenský národovec a historik Štefan N. Hýroš, Kultúra, 10, 1938, č. 2, a farská kronika.