Narodil som sa v Liptovskom Svätom Michale 31. mája 1924. Mama bola Eva Urbaničová (1896) a pochádzala z Dúbravy. Otec Ján Kendera (1886 – 1961) bol vyučený mlynár. V Michale mu patril pás poľa od križovatky až po dnešných Chebeňovcov, ohraničený na východe potokom. Keď po prvej svetovej vojne predávala Ľupča obecný dom, bývalú krčmu, chcel ho otec kúpiť. Kicko však zdvihol cenu privysoko, a tak ho aj kúpil. Otec sa rozhodol postaviť krčmu a v 1922. roku, keď dom postavil, mal už vybavenú aj koncesiu na krčmu. Krčmáril iba do 1930. roku, keď pre krízu krčmu zavrel. Potom gazdoval s jedným koňom. Chovali dve kravy, svine, hydinu. Najstarším dieťaťom bol Rudolf (1920), ktorý robil na obchodnej inšpekcii v Prešove, kde aj býva. Anna (1922) bola vedúca kina Tatra v Bratislave. Irena (1930) žije v ústave v Žiline. Kým sa tam na začiatku sedemdesiatych rokov dostala, vedela strpčiť rodine život. Vybrala sa aj do Bratislavy, nik o nej nič nevedel, len šeky za lístky a hotel prichádzali do Michala.
Detstvo som prežil v drevenici, ktorá stála vo dvore. Tu som počul i o starých michalských remeselníkoch. Povyše Kappovej píly (dnes pod diaľnicou) stál kedysi mlyn. Od mosta na Ľupčianke až po Guothovcov sa v čase svojej slávy rozkladala michalská papiereň. V záhrade u Kapinov bol mlyn a pekáreň. U Machajov stál najskôr hámor, neskôr tu Makovický postavil fabriku na vedierka, do ktorých v Ružomberku balili bryndzu. Keď z Turíka kúpili drevo, ktoré sa nedalo kálať na vedierka, robili z neho drevká na zápalky. Tie potom v Ružomberku sírovali. Aj vyše Velčovských stál jeden čas mlyn. V rokoch môjho detstva už pracovali len Velčovského a Kappova píla. V zápalkárni vyrábal Lanštiak 12 metrové sudy na bielenie papiera – lúhovanie.
Do školy som chodil do Bešeňovej, lebo tam bola štátna škola. Do michalskej cirkevnej školy chodili len deti z Michala a Ivachnovej, a my, čo sme bývali za vodou, sme patrili do Nemeckej Ľupče. Pred Kickov “Na lúčičke” (dnes križovatka) sme ako chlapci hrávali futbal buď s handrákom, alebo s malou loptou, ktorú bolo dostať za korunu u Baťu. Neskôr sme hrávali na lúke, v miestach dnešného Mudrončíkovie domu, kde sme mali postavené aj bránky. Na Betleheme, kde je teraz čistička, sme hrávali volejbal.
Po siedmich rokoch ľudovej školy som urobil skúšku do meštianky v Ružomberku do druhého ročníka. Toto trojročné štúdium som teda stihol za dva roky. V Ružomberku som ostal v učení za obchodníka. Učňom som bol v Reichovom koloniále (obchod so zmiešaným tovarom). Po vyučení, začiatkom vojny, som rok predával. Keď začali brať židov, obchod arizovali (obchod prešiel do rúk nežida). Nový majiteľ mohol mať iba jedného pomocníka. Tým sa stal Reich a ja som ostal doma.
Pomocou brata a pánov vojakov Bieleného a Jánošíka som na prvom odvode neprešiel ako neschopný. Aj na druhom odvode ma odročili o rok, ale na jar 1944 som už bol odvedený. V jeseni som narukoval a zúčastnil sa SNP. Po skončení vojny som bol ešte do 1946. roku v prezenčnej službe. Keď som v 1947. dostal ohodnotenie československého partizána, vybavil som si živnostenský list na krčmu, ktorú ale prevádzkoval otec. Vydržalo to len do 1950. roku, keď všetky súkromné predajne prebral štátny obchod Zdroj, alebo prešli pod spotrebné družstvá Jednota.
Sám som od 1947. roku robil u Kappa na píle kuriča. Mal vodnú i parnú pílu. Cirkuláre poháňala voda, para ťahala gátre (cirkulár – okružná píla, gátor – vertikálna píla). Kapp po 1948. rozpredával zariadenie a v 1950. roku predal aj stavbu okresnej správe ciest. Šiel som robiť do výkupného skladu v Martine. Na jeseň 1951 som sa stal obvodovým tajomníkom pre MNV (Miestny národný výbor) Hubová, Hrboltová, Švošov. Keď boli v 1953. roku zriadení miestni tajomníci, dostal som sa do Stankovian. Zásadou bolo, že tajomník musí v dedine bývať, tak som sa ťahal bližšie, do Ivachnovej. V 1954. roku som sa vrátil do obchodu. V Zdroji v Liptovskom Mikuláši som pracoval ako revízor. V zime 1955 som spadol na snehu. Mal som zlomené rebrá. Neskôr ma operovali na pľúca a odmaródil som si dva roky. Po skončení maródky som nastúpil ako skladník sanity v Stavebnom podniku v Liptovskom Mikuláši. Odtiaľ ma zverbovala Okresná vodohospodárska správa za skladníka. Tu som absolvoval závodnú školu práce a stal sa vodoinštalatérom. Keď som v 1984. roku odchádzal do dôchodku, mal som už tri roky nadrobené.
V 1954. roku som sa oženil s Margitou Budiakovou z Ivachnovej. Civilný sobáš sme mali v Ružomberku, cirkevný v Michale. Cirkevný vtedy neplatil. Najstaršia dcéra Nadežda (1955) je obchodníčka, vydatá za Jána Gulandu z Bešeňovej. Po svadbe chvíľu bývali v tomto dome, ktorý prestavali. Teraz bývajú s deťmi Marcelou, Jánom a Katarínou v Ružomberku. Peter (1957) je invalid. Manželka Zlata (Koreňová) z Osady s ním nežije. Deti Peter, Katarína a Pavol ostali v Michale. František (1958) bol spolu s bratom za mladi úspešným ružomberským boxerom. Je vodoinštalatérom. V 1986. roku začal vedľa stavať a za tri roky aj dokončil nový dom. Tu býva s manželkou Darinou (Brenčičovou) a deťmi Sandikou (Alexandrou), Richardom a Michalom.
Dodatok kronikára:
František Kendera starší nemohol chýbať pri všetkom, čo súviselo s hasičmi. Za túto činnosť bol niekoľkokrát ocenený. Dlhé roky pracoval v dozornej rade spotrebného družstva Jednota. Pri stavbe vodovodu v obci pomáhal odbornými vedomosťami i zručnosťou. Vždy ochotne každému poradil.
Tohto šťúpleho, šľachovitého človeka poznali v obci i širokom okolí, vďaka jeho odbornosti, pod žartovnou prezývkou Kalivoda. Doma sa vedel rozčúliť tak, že ho bolo počuť až na ulicu. V dôchodkovom veku sa stal štamgastom v miestnom bare. Tu radil hráčom mariášu ako správny kibic. Mariáš hrávali v bare na prelome tisícročia Jozef Vrtich starší (kantor), Miroslav Adamčiak a Milan Hurtešák starší.
Kronikár ďakuje Františkovi Kenderovi za priblíženie života dediny po 2. svetovej vojne, ktoré hojne použil pri písaní tejto kroniky.
Napísal kronikár podľa rozprávania Františka Kenderu staršieho v jeden letný deň roku 1998.