V 1925. roku postavili otec murovaný dom pri kostole. Ja som sa narodil ešte do drevenice v 1918. roku. Tú obývali aj môj starý otec Juraj so starou mamou Zuzanou, za slobodna Tvrdošanovou. V novom dome nás jeden čas bývalo 11 ľudí: rodičia, 6 detí, stará mama a dvaja bratranci Budiakovci – František a Štefan. Všetci sme sa pomestili do domu s jednou izbou a kuchynkou. Špajz v dome nebol, ale mali sme sypáreň (špajz – komora na potraviny, sypáreň – stavba na úschovu plodín a potravín). To mala na starosti mama Mária, ktorá sa narodila v roku 1891. do Húskovie rodiny. Otec Jozef sa narodil v 1893., vychodil tunajšiu ľudovú školu a bol v prvej vojne kdesi v Rakúsku ranený. Po vojne gazdoval a furmančil, vozil dosky z velčovských píly do Teplej. V maštali bol pár koní, dve kravy. Chovali prasienku, zajace, kury.
Bol som najstarší. V Bešeňovej žije sestra Mária Chovancová (1922). Pred ňou sa narodil Ľudovít, ktorý ako jedno- či dvojročné dieťa zomrel. Brat Anton (1924) ostal v rodičovskom dome a gazdoval. Bol jedným z posledných, čo chovali koňa. Obchodníčkou bola sestra Ľudmila, ktorá sa vydala do Ľupče do Drobuliakov. Adolf (1930) odišiel do Ružomberka a chodil ako šofér na Tatre 111. V štrkopieskoch v Parížovciach robil a v Ružomberku býval aj najmladší brat Koloman (1933). (Parížovce sú dnes pod vodou marskej priehrady. Parížovská stanica mala i bočnú koľaj pre nasýpanie štrkov a piesku. Železničná trať pôvodne išla z Liptovskej Teplej poza Bešeňovú cez Vlašky, popod Liptovskú Maru cez Parížovce a Ráztoky do Mikuláša. V Parížovciach i Vlaškách boli staničné budovy, v Ráztokách len zastávka, i tá sa napodiv volala Trnovec.)
Rok som chodil ešte do starej drevenej školy, ostatných sedem do murovanej. Učili sme sa každý deň od ôsmej do dvanástej a poobede od jednej do piatej, okrem štvrtku. To bol voľný deň, v sobotu sa samozrejme učilo. Chodili sem deti z Michala a Ivachnovej. Po škole som šiel robiť na velčovského pílu ku skracovačke. Tu sa spracovávali ešte použiteľné kraje. Skracovali sa na 2 metre, alebo sa robili kolíky pre vinárov. To bolo cez leto. V zime sa nerezalo, ale navaľovalo sa drevo. Vozili ho z hory z Ľupče, ale aj plťami po Váhu z Hrádku. Pred bešeňovským mostom ich rozoberali a vozili do píly. Keď som mal sedemnásť stavali v Ružomberku kasárne. Učil som sa tam jedno leto za murára u Vursíka. Neskôr som už u Velčovského robil majstra.
Na základnú vojenskú službu som nastúpil 10. januára 1940 do Piešťan. Prešiel som rádiotelegrafickým kurzom a na letisku v Žiline som do septembra 1943 robil telegrafistu. V auguste 1944 ma znovu povolali do SNP. Narukoval som do Petra. Keď bombardovali Ružomberok boli sme v Osade. Odtiaľ sme prešli do Ľupčianskej doliny, kde sme sa striedali na troch stanovištiach. Po potlačení SNP som šiel domov.
Po vojne sa robilo na píle stále. V 1946. roku som prešiel na Supru (papiereň v Ružomberku) ako majster. V 1950. roku som postúpil na podnik, kde som mal na starosti príjem dreva a likvidáciu faktúr. Keď sa v 1953. fabriky Solo a Supra rozdelili, robil som na Sole. V 1958. sa opäť spojili. V 1970. roku vytvorili Drevokup, ktorý kupoval drevo od štátnych lesov, čistil a predával ho všetkým celulózkam. Tu som robil ešte desať rokov nad dôchodok. Až v 1989. som ostal doma na penzii.
Organovať som začal za pána farára Jozefa Rimára.
Ženil som sa v 1946-om. Manželka Anna Hirschnerová sa narodila v 1925. v Štiavnici. Jej otec Jozef Hirschner bol vyučený mlynár a v Michale robil vedúceho na Kappovej píle. Bývali sme v tomto drevenom dome, ktorý si ja pamätám už ako chlapec. Syn Juraj (1948) si zobral Martu Bartošíkovú zo Závadky nad Hronom, postavil dom oproti obchodu. Robil v Bavlnárskych závodoch V. I. Lenina, teraz Texicom Rybárpole nákupcu a šoféra. Jozef (1950) je vyučený zámočník a býva s Máriou (za slob. Čačovou) v Ružomberku. Dcéra Mária (1954) robí na sociálnom oddelení v Ružomberku a býva s manželom Stanislavom Švárnym v novom dome v Liskovej.
Rozprával sa kronikár vo februári 1999.