Na staré dobré časy si zaspomínal dnes 76-ročný občan Liptovského Michala – Ľudovít Šlauka. V minulosti bol veliteľom miestneho hasičského zboru, predsedom Zväzarmu i osvetovej besedy. Pochádzam zo zatopenej obce Sokolče, do Liptovského Michala som sa priženil. S manželkou sme si kúpili pozemok, bývame tu od roku 1950. V tých rokoch bol Michal pomerne zaostalou obcou. Nebolo tu nič, len dve píly a zámočníctvo. Jednu píli mal Velčovský, druhú Kapp a zámočníctvo Albert Bubala. Štefan Bubala, to bol štvrtý podnikateľ, ten mal zase mláťačky, mašinky. Inak sa skoro nič nestavalo, nemal kto investovať korunu. Obec bola rozdelená na dve časti. Po Ľupčianku bola časť patriaca Nemeckej Ľupči, ostatná časť od vody nahor patrila Ivachnovej. Michal vtedy nebol samostatný, to bola osada Michal. V päťdesiatom prvom roku prišlo k zlúčeniu obce.
Obec sa volala Liptovský Svätý Michal, všetci naokolo boli svätí. Po zlúčení obce nastal úplný prevrat v spoločenskom i kultúrnom živote obce. Obec už začala žiť. Začalo sa stavať. V prvom rade sme postavili nový most cez Ľupčianku. Dovtedy tu bol drevený, keď išiel niekto s koňmi alebo kravami, falangy len tak lietali, nedalo sa tadiaľ chodiť, zväčša sme preto chodili vyše mosta, kde bol brod. Vtedy bola Ľupčianka oveľa väčšia. Z organizácií začal najskôr pracovať obnovený požiarny zbor, ktorý mal jednu ručnú striekačku uschovanú v búde na Matejkovie pozemku. Nový požiarny zbor sa vytvoril z mladých ľudí, ja som sa stal veliteľom, Kendera predsedom. Jeden bez druhého sme neurobili ani krok. Po obnovení činnosti sme dostali starú motorovú striekačku z okresu, mala 15 metrákov. Bolo treba 15 chlapov, aby ju potisli k vode.
Začali sme stavať budovu dnešného obecného úradu. Najskôr sme ju stavali ako požiarny dom, mala to byť požiarna zbrojnica. Nato sem ale prišli páni z okresu a hovoria: “Ľudo, tá zbrojnica bude malá, my vám chceme dať auto. Stavajte tak, aby sem vošlo aj hasičské auto.” No dobre, ale kde zoberieme peniaze? Budova sa dokončila, ale už sa nestavala zbrojnica. Z okresu sme dostali 100-tisíc na vystavanie veľkej požiarnej zbrojnice. V ľuďochbola vtedy chuť. Brigádu sme organizovali každý deň, zbrojnica bola raz-dva hotová. Dostali sme novú dvojkolesovú striekačku šestnástku i auto Tatru 805. Na okolí to bola najsilnejšia striekačka, naše družstvo bolo v rámci okresu postavené ako výjazdové. Nám Ružomberok hlásil oheň v Bešeňovej alebo vo Vlaškách, tak sme ta išli prví, až potom oni prišli. Vtady sa chodilo moc ku požiarom. Každú chvíľu zásah.
Najväčší požiar, ktorý si pamätám, bol asi v roku 1958, keď sa vykoľajil cisternový vlak s ropou vyše Vlašiek. Tam boli hasiči z celého okresu, lenže nevedeli sme, ako ropu hasiť. Cisterny vyvrátené, ropa vytekala, všetko bolo v plameni. V prvom rade sa zabraňovalo, aby ropa neprenikla do dediny, lebo by i Vlašky zhoreli. Čo vytieklo, vo Váhu to všetko horelo. Skúšali sme všelijako, priblížiť k ohňu sa nedalo. Martinčania doniesli nehorľavé šaty. Potom sme chytili prúdnicu k prúdnici a tlačili sme oheň pred sebou. Lenže železo bolo na vagónoch rozžeravené, to sa bleskovo chytilo znovu. Museli sme sa vracať hádam 5-krát. Ustúpiť a naspäť. Potom sa konečne podarilo oheň zvládnuť. Z Martina prišli na pomoc aj tanky. Boli sme tam dva či tri dni – a o hlade. Na Naše protesty potom železnica doviezla salámy, chleba, rumu a čaju, to ako požiarnikom. Požiarnici z okolitých dedín utiekli domov, keď videli, že sa to nedá hasiť. Zostali tam len tri dedinské požiarne zbory a ostatok len mestské z Ružomberka, Mikuláša, Martina a Žiliny. Dostali sme potom čestné uznanie.
Zapojili sme sa aj do záchranných prác v Bešeňovej počas povodne v roku 1958. To bola veľká povodeň. Tu zobrala voda veľký drevený most, Bešeňová a Ivachnová boli pod vodou, skládky dreva pri Váhu v Teplej, to všetko letelo dolu vodou. Váh vtedy stúpol, čo vám poviem, bešeňovská kultúra bola meter a pol vo vode. Hlboký bo hádam cez 7 metrov. My sme sa nemali ako z Bešeňovej dostať naspäť. Aj v Ivachnovej most zobralo. Stál iba most vo Vlachoch. Tak sme tam išli. Železný most vyhodili Nemci za Povstania pri ústupe do povetria, preto časť z neho bola drevená a všelijako to s ním vtedy vyzeralo. Rozmýšľali sme. Ideme? Nejdeme? Brodili sme sa uviazaní na jednom lane a šťastlivo sme došli domov. Z Michala boli pri týchto akciách ešte Fero Kenderovie (ten nesmel chýbať nikde), Jano Vrtich (nebohý), Jožo Jančiovie (nebohý), Laco Adamovie, Slavo Hošala, Tóno Trnovský, Fero Tuka, Ondrej Baran, Jožo Šatanovie. Jano Guoth, Šlachta a Kendera (starí hasiči) strážili hasičský dom, tí boli na pohotovosti.
Potom sa postavila cesta, lebo tu bola len stará hrboľatá, skalami vykladaná, sem-tam burkovce a tak. Cesta do Bokov (bola tam nová výstavba), tá sa najskôr vyvalcovala a potom o niekoľko rokov neskôr sme natiahli aj asfalt. To bolo niekedy po 60. roku. /pozn. kronikára: Asfaltovalo sa v 1975. roku./
No a začali sme stavať kultúrny dom. Dali sme spraviť na kultúru plány a pustili sme sa do toho – načierno. Materiál bol, lebo keď sa váľala Velčovského píla, to bolo všetko z tehly. Tie sme počistili a znovu upotrebili pri výstavbe, hádam 20-tisíc tehál. Elán u ľudí bol, vykopali sme základy a zabetónovali ich. Prišli žandári a oznámili nám, že ďalej nesmieme pokračovať. Stavbu zastavili. Keď prišli z okresu asi o tri týždne, to už boli múry dva metre do výšky. Znovu prišli žandári, aby sme skončili. Keď nie, tak nie, dobre. Ideme preč. Potom, keď žandári odišli, ideme reku aspoň maltu vyhádzať. Aj sme pokračovali, múry vytiahli, aj preklady zabetónovali. No a keď prišli sem nanovo z okresu, Žáček bol predseda ONV v Ružomberku, ten povedal: “Ľudia, tu už darmo budeme zastavovať. Tu treba spraviť jedno. Čo je čierne, treba obieliť.” A tým sme zvíťazili. Okres dal povolenie aj nejaké groše. Takže aj kultúra sa konečne dokončila.
Problémom bolo zabezpečiť do kultúry vybavenie. Stoličky, stoly, javisko... Ešte pred dostavaním kultúrneho domu osvetová beseda zakúpila kinopremietačku a premietali sme ľuďom filmy v budove MNV, v zasadačke. Do týždňa aj dva razy, stále bolo plné. Neskoršie sma kúpili, už keď sme sa dopracovali k peniazom, farebný televízor. To ak bol hokej alebo dobrý film, myš neprešla. No ale ešte k tomu vybaveniu kultúry. Prišli sme k záveru, že nič nedáme za to, keď sa vyberieme priamo do Bratislavy na ministerstvo kultúry. Tak sa aj stalo. Zvolili sme delegáciu – Jožo Janči, Oto Húska a ja – averu sme pochodili dobre. Dostali sme 150-tisíc korún. No tak sme už mali za čo kúpiť stoly, stoličky, kulisy, závesy... Potom nám dal ešte odbor kultúry v Mikuláši 50-tisíc, keď videli, že tu dačo robíme. /pozn. kronikára: Podľa vyjadrenia O. Húsku, najväčšiu zásluhu na ministerskej dotácii mal Dr. Anton Miroslav Huska, michalský rodák./ Nacvičovali sme divadlá, asi 12 hier. Zúčastnili sme sa na súťažiach a nikdy sme neostali na konci. Najskôr sa divadlo hralo v škole (pani učiteľka Ovčiarová), neskôr v kultúre (pomáhala pani učiteľka Dulačková). Kultúru sme dostavali zhruba v roku 1963./pozn. kronikára: Podľa listín, ktoré prehrabal kronikár na pôjde obecného úradu, ukončili stavbu kultúrneho domu v roku 1973./ Tu bolo miest na sedenie aj s balkónom vyše 400. A kultúra bola aj preplnená.
Osvetová beseda robila aj zábavy. Peniaze sme potrebovali na dokončenie stavby. Na parkety, záchody, vodovod, koberce. Zábavy tu boli vynikajúce, mávali sme až 200 ľudí. Osvetová beseda mala zisk. Každé dva týždne bola zábava.
Fašiangy sme zaviedli asi v 51. roku. Od tých čias to robila každý rok druhá organizácia. Hasiči, Zväzarm, SZM, Červený kríž, Jednota, Zväz žien, záhradkári, odbojári... To všetko fungovalo. Ľudia dávali bursovníkom po 50 korún. Potom prišiel každý na zábavu aj s rodinou a dostal na stôl fľašu vína, pol litra pálenky a každý stôl misu praženice. (vybrali sme aj 500 vajec). Bolo veselo, ľudia cítili akúsi spolupatričnosť.
Dvojtýždenník Spoločník piatok 24. októbra 2003