Môj oco pochádzal z Liptovskej Lúžnej, vyrastal v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči. Stará mama bola v Lúžnej Chovancová, Mydliarová a v Ľupči Mráziková. Za 2. sv. vojny prešiel (ako celá jednotka) na ruskú stranu. Dostal sa do 1. československého armádneho zboru a s ním aj domov. Bol ranený pod Duklou a 8. mája 1945 pri Vsetíne. Črepinu z brucha mu vyoperovali, ale v nohe mu ostala. Bojoval aj o Liptovský Mikuláš. Sám povedal o vojne iba málo. Chcel na ňu zabudnúť. Viem iba, že bol prieskumníkom. Jeden rok na 1. mája mu prikázali v robote, že si musí pripnúť medaily. Viseli mu tam vyznamenania: Československá armáda v zahraničí, Za chrabrosť, Za víťazstvo, Sláva dukelským hrdinom. Po vojne robil kuriča a od 1955 roku strojvodcu na parných, neskôr dieselových lokomotívach. Do dôchodku šiel s oceneniami: Jazdím bez nehôd a závad III., II., I., Vzorný pracovník dopravy.
Bol to správny chlap. Vážil si robotu, jedlo, pravdu.
Napísal kronikár v roku 2002.


Moja mama sa narodila vo Vyšných Lapšoch, nie ďaleko od Nového Targu. Bola najmladšia zo šiestich detí. Otec, Ján Gryglak, zomrel, keď mala 4 roky. Osemnásťročná prišla pomáhať svojej tete Cecílii Majinajovej na faru do Nemeckej Ľupče. Farárom tu bol jej ujo Vincent Malinaj. Písal sa rok 1943. Vydala sa roku 1949 za Jozefa Mydliara. Ten ešte pred svadbou kúpil "Kickovej krčmu" - dom v Liptovskom Michale. Tam sa narodili 3 deti. Rodina sa v 1959. roku presťahovala do nového železničiarskeho bytu pri stanici v Liptovskom Mikuláši. Tu prežili šťastných 15 rokov. V máji 1974 sa vrátili do Michala, kde postavili nový dom. My sme sa rozutekali, oco zomrel. No vnúčatá boli pri starkej Helene každé prázdniny. Keby v 93. rokoch nešťastne nespadla v spálni a zlomila si nohu, mohla sa dožiť aj stovky.