P O Ľ O V N Í C T V O
História poľovníctva je tak stará ako samo ľudstvo vôbec. Aj keď hmatateľné dôkazy sú len ojedinelé, dokazujú, že už predkovia dnešného človeka sa mäsitej strave nevyhýbali. Kruté životné podmienky v dobe ľadovej prinútili pravekého človeka zamerať sa viac na živočíšnu potravu, to z neho urobilo lovca, ktorý útočí na korisť vlastnoručne vyrobenými zbraňami a samotný lov je organizovaný skupinovo. V dobe kamennej sa stáva človek úspešným lovcom vďaka svojim dorozumievacím schopnostiam a skupinovému životu. Ako prvé sa ľudia naučili vyrábať pästné kliny, dýky a čepele. Neskôr prichádzajú oštepy vrhacie aj bodacie, kopije, po nich sa objavuje harpúna dôsledne vybavená spätnými háčikmi, ktoré uviazli v tele zvieraťa a podporovali stratu krvi. Pripevnené boli lankom, a tak zabraňovali zasiahnutému zvieraťu uniknúť. Už v dobe kamennej sa používali na lov boly, sú to kamenné v neskoršom období kovové gule spojené koženým remienkom. Prvou strelnou zbraňou bol prak. Za veľký vynález sa považuje luk, ktorý umožňoval lovcovi bez väčšieho úsilia vyslať smrtiaci šíp bez vzbudenia pozornosti z úkrytu. Bol vynálezom človeka dnešného, v Európe sa používal na konci doby ľadovej na lov vtákov a sobov. Postupne sa vďaka remeselníckej zručnosti, vedomostiam a skúsenostiam zdokonaľoval. Bol predchodcom kuše. Rýchlo ju však vytlačili palné zbrane. Šípky sa strieľali aj z fúkačiek, aby však mali väčšiu účinnosť, lebo sa zapichovali len do kože, napúšťali sa jedom. Už pravekí ľudia poznali rôzne druhy jedov. Aj keď dôkazov o tom, že už praveký človek zhotovoval a využíval rôzne pasce sú veľmi strohé, môžeme to predpokladať na základe spôsobu života ľudí, ktorí i v súčasnosti žijú podľa starých metód doby kamennej. Počas paleolitu dochádza k migrácii lovcov a vyhľadávaniu nových lovísk v Amerike zo Sibíry a v Austrálii z juhovýchodnej Ázie. Sprevádza ich prvé skrotené zviera - pes. Migrovali nielen ľudia, ale aj zvieratá, ktoré vyhľadávali lepšiu pašu. Prechádzali i náročným terénom, kde ich zvyčajne čakali predátori. Medzi nich patril aj človek. Človek vyrábal siete, vrše aj pasce. Ľudia v neolite sa živili predovšetkým rybolovom, chytaním vtákov na lep, lovom drobných stavovcov a bezstavovcov. Lov veľkej zveri, najmä mäsožravcov bol umožnený panovníkom a vojenskej družine. Na konci doby kamennej vykopávajú lovci rôzne pasce na medvede, vlky alebo ohradzovali určité oblasti rôznymi konštrukciami pascí a odchytových priestorov. Pri každom love v tomto období nechýbali psy rôznych typov. Neolitické zbrane sú zdokonalené vynálezy skorších čias: nože, dýky, oštepy, kopije, praky a luky. Základným materiálom je stále kameň opracovaný hladením a vŕtaním. Popri psoch sa významne na love podieľajú kone, dravé vtáky, ale ojedinele aj iné šelmy. Schopnosť zvierat využívajú na vystopovanie alebo zabitie koristi. Lovecké zbrane v staroveku sa takmer nezmenili. Zdokonalila sa len ich kvalita najmä používaním kovov. Na lov slúžili oštepy, kopije a dýky. Novou zbraňou bol meč, ktorý sa na lov využíval len zriedka. Luky sa využívali až do stredoveku. Vrhacie zbrane strácajú na význame. Typickým znakom lovu v staroveku je využívanie skrotených zvierat. Kone pri love sa využívali najskôr vo východnej časti Európy, v ostatných oblastiach bol nápomocný pes a dravé vtáky. Antickí autori zachytávajú bohov, bohyne lovu, vďaka čomu sa nám zachovali spôsoby lovu, použité zbrane a zaobchádzanie s ulovenou korisťou. V staroveku lov postupne prechádza od zabezpečenia potravy a ochrany pred nebezpečnými zvieratami na zábavu, šport a slávnostné udalosti. Ochrana zvierat ako taká vtedy ešte neexistovala. V stredoveku mali poddaní lov zakázaní, mohli iba chytať vtáky na lep. Králi a kniežatá rozhodovali o loveckých privilégiách a vymedzovali lovecké územia, ktoré spravovali väčšinou šľachtici. Od 9.storočia sa vytvára zvláštny stav, ktorý má po prvýkrát povinnosť starať sa o lesy a zver. Od 10.storočia sa vymedzili zvieratá, ktoré mohli loviť iba králi alebo cisári. Lov prestal byť prostriedkom obživy a stáva sa prostriedkom zábavy a slávnostnou záležitosťou. V 13.storočí zjednocovanie poľovného práva ovplyvnilo zásady vlastníctva pôdy. V 16.storočí začína byť poľovníctvo obmedzované vzhľadom na potreby poľnohospodárskej výroby. Zver sa začína deliť na vysokú a malú poľovnú zver, objavuje sa pojem škodlivá zver. V renesancii poľovnícke právo majú kláštory a mestá, najmä kráľovské. Na začiatku novoveku sa objavujú nájmy pôdy na poľovnícke účely. Od 15.storočia sa začínajú budovať poľovnícke zariadenia, zvernice, bažantnice a veľké poľovnícke stavby. Zver sa začína loviť nadháňaním zveri do sietí alebo do vody. Dôležitú úlohu pri love zohrávajú poľovnícke cvičené psy a dravé cvičené vtáky. Morálka v poľovníctve upadá, lov často končí týraním a bezhlavým zabíjaním zveri. Poľovnícka morálka sa začína formovať v 17.storočí. V 19.storočí sa konečne poľovníctvo zameriava na chov, zvyšovanie kvality a všestrannú starostlivosť o zver. Negatívnym postupom môžeme nazvať introdukciu cudzích druhov zveri ako vypustenie norka amerického v rôznych častiach Európy. Úspech sa zaznamenal v chove bažantov v strednej Európe alebo pasrncov bielochvostých vo Fínsku. Prvým druhom zveri, ktorý sa k nám na Slovensko zo stredomoria dostáva je v 13.storočí králik divý. Do Európy prichádzajú aj daniele, na Slovensku sa objavujú v 15.storočí. V 19.storočí prichádza na Slovensko muflón. Postupne vyhynul vo voľnej prírode pratur, zubor, znížili sa populácie vlka, medveďa či rysa, kamzíka. Racionálna starostlivosť o zver, reguláciu jej stavov, zvyšovanie jej kvality bola nutná príchodom novoveku predovšetkým odlesňovaním 100% zalesneného európskeho územia na 30%, vysúšaním močiarov a mokradí a regulovaním riek. Jej hlavným cieľom sa stala chovateľská činnosť. Dnešná príroda sama o sebe nie je schopná sa vyrovnať s civilizačným náporom. Človek v súčasnosti musí postupovať tak, aby zachoval čo možno najviac prírodných hodnôt aj pri intenzívnom využívaní zdrojov v krajine. Sokoliarstvo: svoj zrod datuje asi pred 4 000 rokmi v Malej Ázii. Postupne sa rozšírilo aj do Európy. Na Slovensko prichádza s vpádom Hunov. Sokoliarstvo je umenie lovu s cvičenými dravcami. Častokrát sa lov organizuje za asistencie psa, bez použitia strelných zbraní. Svoj rozkvet zaznamenalo v období stredoveku, keď samotný cvičený dravec sa považoval za istú prestíž predovšetkým pre kráľa a šľachtu. Sokola loveckého mohol niesť len sám kráľ, gróf sokola sťahovavého a sluha sokola myšiara. Dravce delíme do dvoch základných skupín:
Dravce Slovenska
Vysvetlivky:
Použitá literatúra:
Návrat na úvodnú stránku projektu. |
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
| |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
