Rýchle a stabilné internetové pripojenie v obci realizuje spoločnosť Wi-Telecom.
Viac informácii nájdete na
www.wi-telecom.sk
www.wi-telecom.sk
Geodetické práce vo vašom okolí realizujú firmy:
Viac informácii nájdete na
www.geometricky-plan.sk
www.geometricky-plan.sk
tel : 0911 148 346
Viac informácii nájdete na
www.geodeticca.sk
Viac informácii nájdete na
www.geodeticca.sk
Ján Ďateľ
Najstarším spomedzi významných rodákov novších čias je Ján Ďateľ, katolícky kňaz a básnik, ktorý sa narodil vo Sv. Michale 24. októbra 1847. Jeho otcom bol Jozef Ďateľ, mlynársky majster pôvodom z Teplej, ktorý pracoval vo farskom svätomichalskom mlyne, matka Mária, rodená Rusinová, ovdovelá Pietorová pochádzala z Bobrovca.
Ján Ďateľ vyrástol v Teplej. Okrem obecnej navštevoval aj židovskú školu, aby sa naučil dobre po nemecky. Študoval na gymnáziu v Levoči, neskôr v Banskej Bystrici, kde po matúre bol prijatý za klerika a študoval v banskobystrickom teologickom seminári. 23. augusta 1872 bol vysvätený za kňaza. Nasledovalo dlhoročné putovanie po farnostiach stredného Slovenska. Ako kňaz sa už na Liptov nevrátil. Láska k rodnému kraju mu však zostala, čoho dôkazom je i jeho básnická tvorba. V jednej svojej básni píše: (Báseň citoval poslanec Šalát pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule vo Veľkej, dnešnej Zvolenskej Slatine roku 1930.)
Znáte kraj ten, sťa mladuchu,
vystrojenú pri oltári?
Parta - stá hôr - krášli sluchu,
z nej stá stužiek v slnku žiari?
A pás, čo jej viaže boky -
je Váh bystrý striebrotoký!
A jej oko - plies modrina -
To je Liptov, moja otčina!
Kaplánoval v Dobrej Nive a Veľkom Poli (druhé pôsobisko bolo nemeckou farnosťou a sám Ďateľ uvádza, že sem bol poslaný z politických príčin) v rokoch 1872-1881. V roku 1881 sa stal farárom v Hornej Mičinej (do roku 1889), neskôr v Jánovej Lehote (opäť v nemeckej farnosti), kde pôsobil do roku 1897, v Jastrabej (1897-1907), kde bol vymenovaný za dočasného vicearchidiakona, a nakoniec vo Veľkej Slatine, kde pôsobil od roku 1907 do svojej smrti 6.9.1928. Zomrel vo Sv. Kríži - dnešnom Žiari - nad Hronom. Vo Veľkej Slatine bol v roku 1924 vymenovaný za pápežského komorníka.
Ján Ďateľ literárne tvoril už od čias svojej mladosti. Bola to však tvorba sporadická, ako sám píše v liste Liptovskému múzeu v roku 1927, "však ako kaplán a farár, neprajnými pomermi hatený, zamĺkol, a len na výzvu Osvalda (významného katolíckeho publicistu, prekladateľa a cirkevného hodnostára) a iných, príležitostne sa ozval".
Slovenský biografický slovník ako jeho prvú publikovanú prácu uvádza článok o Cyrilovi a Metodovi ako zakladateľoch slovanského školstva a písomníctva z roku 1869. Prispieval do Katolíckych novín, Kazateľne, Tovaryšstca, Slovenských novín, Slováka a iných. V roku 1901 sa zúčastnil na púti do Ríma a v roku 1913 do Lourdes. Z tejto druhej cesty napísal cestopis pre Spolok sv. Vojtecha. Upravil, poslovenčil Janečkov Spevník cirkevný. Ťažiskom jeho tvorby však bola poézia. Po celý život písal verše náboženské, vlastenecké, príležitostné, ale i humoristické. Nebol len vážnym veršotepcom, ale i usmievavým figliarom, ktorý sa vedel tešiť zo života.
K náboženským motívom v jeho tvorbe patrí najmä oslava Panny Márie, Sviatosti oltárnej. Oslávil aj dielo a pôsobenie slovanských svätcov Cyrila a Metoda. Významné sú jeho básne inšpirované Bibliou - Samaritánka, Farizej a mýtnik, Lakomec (o Judášovi), Majstrov súd, Boháč a Lazár.
Veľkú čiastku tvorby predstavujú básne vlastenecké - venované slovanstvu i Slovensku. Už v roku 1875 napísal báseň Slovanom, v ktorej vyzýva do boja proti Turkom. Bolo to v čase zostrujúceho sa srbsko-tureckého napätia, v predvečer povstania a krvavej rusko-tureckej vojny.
Ďalšiu časť tvorby venoval pomerom po roku 1918. Stal sa básnikom slovenského katolíckeho autonomizmu (Plač Jeremiáša, Žalospev nevoľného - venovaná pamiatke uväznenia Hlinku v roku 1919, Orolský pochod, Ohlas Ľudákov, Ohlas kresťanských robotníkov). (Z príležitostných básní treba spomenúť jeho verše k Hlinkovej 60-ke, 100. výročiu narodenia Jána Hollého, 40-ročnici Katolíckych novín. Prehľad jeho tvorby predstavil v roku 1930 už spomínaný poslanec Šalát vo svojej slávnostnej reči).
Básnickú tvorbu Ďateľovu sa však podarilo sústrediť a vydať pod názvom "Boh a národ" až v roku jeho smrti (1928) v Spolku sv. Vojtecha.
Ján Ďateľ vyrástol v Teplej. Okrem obecnej navštevoval aj židovskú školu, aby sa naučil dobre po nemecky. Študoval na gymnáziu v Levoči, neskôr v Banskej Bystrici, kde po matúre bol prijatý za klerika a študoval v banskobystrickom teologickom seminári. 23. augusta 1872 bol vysvätený za kňaza. Nasledovalo dlhoročné putovanie po farnostiach stredného Slovenska. Ako kňaz sa už na Liptov nevrátil. Láska k rodnému kraju mu však zostala, čoho dôkazom je i jeho básnická tvorba. V jednej svojej básni píše: (Báseň citoval poslanec Šalát pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule vo Veľkej, dnešnej Zvolenskej Slatine roku 1930.)
Znáte kraj ten, sťa mladuchu,
vystrojenú pri oltári?
Parta - stá hôr - krášli sluchu,
z nej stá stužiek v slnku žiari?
A pás, čo jej viaže boky -
je Váh bystrý striebrotoký!
A jej oko - plies modrina -
To je Liptov, moja otčina!
Kaplánoval v Dobrej Nive a Veľkom Poli (druhé pôsobisko bolo nemeckou farnosťou a sám Ďateľ uvádza, že sem bol poslaný z politických príčin) v rokoch 1872-1881. V roku 1881 sa stal farárom v Hornej Mičinej (do roku 1889), neskôr v Jánovej Lehote (opäť v nemeckej farnosti), kde pôsobil do roku 1897, v Jastrabej (1897-1907), kde bol vymenovaný za dočasného vicearchidiakona, a nakoniec vo Veľkej Slatine, kde pôsobil od roku 1907 do svojej smrti 6.9.1928. Zomrel vo Sv. Kríži - dnešnom Žiari - nad Hronom. Vo Veľkej Slatine bol v roku 1924 vymenovaný za pápežského komorníka.
Ján Ďateľ literárne tvoril už od čias svojej mladosti. Bola to však tvorba sporadická, ako sám píše v liste Liptovskému múzeu v roku 1927, "však ako kaplán a farár, neprajnými pomermi hatený, zamĺkol, a len na výzvu Osvalda (významného katolíckeho publicistu, prekladateľa a cirkevného hodnostára) a iných, príležitostne sa ozval".
Slovenský biografický slovník ako jeho prvú publikovanú prácu uvádza článok o Cyrilovi a Metodovi ako zakladateľoch slovanského školstva a písomníctva z roku 1869. Prispieval do Katolíckych novín, Kazateľne, Tovaryšstca, Slovenských novín, Slováka a iných. V roku 1901 sa zúčastnil na púti do Ríma a v roku 1913 do Lourdes. Z tejto druhej cesty napísal cestopis pre Spolok sv. Vojtecha. Upravil, poslovenčil Janečkov Spevník cirkevný. Ťažiskom jeho tvorby však bola poézia. Po celý život písal verše náboženské, vlastenecké, príležitostné, ale i humoristické. Nebol len vážnym veršotepcom, ale i usmievavým figliarom, ktorý sa vedel tešiť zo života.
K náboženským motívom v jeho tvorbe patrí najmä oslava Panny Márie, Sviatosti oltárnej. Oslávil aj dielo a pôsobenie slovanských svätcov Cyrila a Metoda. Významné sú jeho básne inšpirované Bibliou - Samaritánka, Farizej a mýtnik, Lakomec (o Judášovi), Majstrov súd, Boháč a Lazár.
Veľkú čiastku tvorby predstavujú básne vlastenecké - venované slovanstvu i Slovensku. Už v roku 1875 napísal báseň Slovanom, v ktorej vyzýva do boja proti Turkom. Bolo to v čase zostrujúceho sa srbsko-tureckého napätia, v predvečer povstania a krvavej rusko-tureckej vojny.
Ďalšiu časť tvorby venoval pomerom po roku 1918. Stal sa básnikom slovenského katolíckeho autonomizmu (Plač Jeremiáša, Žalospev nevoľného - venovaná pamiatke uväznenia Hlinku v roku 1919, Orolský pochod, Ohlas Ľudákov, Ohlas kresťanských robotníkov). (Z príležitostných básní treba spomenúť jeho verše k Hlinkovej 60-ke, 100. výročiu narodenia Jána Hollého, 40-ročnici Katolíckych novín. Prehľad jeho tvorby predstavil v roku 1930 už spomínaný poslanec Šalát vo svojej slávnostnej reči).
Básnickú tvorbu Ďateľovu sa však podarilo sústrediť a vydať pod názvom "Boh a národ" až v roku jeho smrti (1928) v Spolku sv. Vojtecha.
