Rýchle a stabilné internetové pripojenie v obci realizuje spoločnosť Wi-Telecom.
Geodetické práce vo vašom okolí realizujú firmy:
tel : 0911 148 346
Viac informácii nájdete na
www.geodeticca.sk
Ladislav Moyš
Druhým, slovenskej verejnosti pravdepodobne známejším michalským rodákom bol Ladislav Anton Moyš. Narodil sa 8. apríla 1867 v Liptovskom Michale v zemianskej rodine Antona Moyša, notára vo Veľkej Štiavnici (dnešnej Liptovskej Štiavnici) pri Ružomberku a Anny, rodenej Pružinskej.
Najstaršie správy o jeho rode sú podľa profesora Jozefa Nováka z roku 1657. V tomto roku sa spomína Štefan Moyš, ktorý žil v Ludrovej. Jeho syn Ján bol statkárom v Ludrovej a úradníkom Likavského panstva. Spolu so svojimi deťmi dostal 11. 7. 1696 armáles, ktorý Liptovská stolica verejne vyhlásila 16. 1. 1697. Už v roku 1713 zakladá Tomáš spišskú vetvu rodu a v 18. storočí sa s liptovskými Moyšovcami stretávame aj na území trenčianskej, komárňanskej a krašovskej stolice (podľa: prof. Jozef Novák: Rodové erby na Slovensku II, Peťkova zbierka pečatí).
Profesor Novák pri hľadaní starších koreňov rodu Moyšovcov predpokladá možnú súvislosť s Vitálišovcami, ktoré sa ešte roku 1407 nazývali Moyshaza. Profesor Uličný vo svojej štúdii o osídlení Liptova do konca 16. storočia píše, že v roku 1295 dal zeman Pavol z Okoličného sestre Kate a jej mužovi Mikovi časť dedinského majetku medzi Okoličným a Vrbicou, ktorý sa ešte v 14. storočí nazýval Brezina. V 2. polovici 14. storočia tento majetok vlastnil Mojš a jeho 3 dcéry. Tu mali obydlie a názov osady - Brezina - používali aj v predikáte. Vznik tejto zemianskej osady profesor Uličný datuje do 1. polovice 14. storočia. V 2. polovici 14. storočia sa pre osadu ujal nový názov Mojšovce a jeho maďarský preklad sa vyskytuje ako jediný v dokumentoch 15. storočia (Moyshaza, 1407). Na prelome 15. a 16. storočia bol vlastníkom osady zeman Vitáliš, po ktorom jej zostalo meno natrvalo.
Významnými príslušníkmi rodu v 19. storočia boli Anton, člen sedmipanskej súdnej stolice (tabula septemviralis), jednej zo zložiek Uhorskej kráľovskej kúrie - najvyššieho uhorského súdneho tribunálu, Jozef, v roku 1845-60 stoličný sudca v Liptove a neskôr cestný komisár, ktorý vykonával dozor nad stavbou cesty medzi Liptovom a Zvolenom cez Šturec. Iný Jozef Moyš sa v roku 1850 stal titulárnym kanonikom spišskej diecézy a Ernest Mojš bol od roku 1900 titulárnym kanonikom vacovskej diecézy. Pri tomto exkurze do dejín rodu hodno ešte pripomenúť ďalší údaj, ktorý vo svojej práci o rodových erboch uvádza profesor Novák, a síce fakt, že samotný michalský rodák Ladislav Moyš bol autorom práce o dejinách rodu (1937, 2. vydanie 1944), pravda, nie vždy v dostatočnej miere kritickým, pretože počiatky rodu datoval do čias Karola Veľkého (768-814) a jeho korene lokalizoval do starého pruského mesta Moysch. Potiaľ exkurz do rodových dejín na základe prác J. Nováka a F. Uličného.
Ladislav Moyš mal 4 súrodencov, 2 sestry a 2 bratov. Mladší brat Anton (1869-1957) si tiež zvolil životnú dráhu kňaza a podobne ako Ladislav sa zapájal do národného života.
Ladislav vyrastal vo Veľkej Štiavnici, notárskom pôsobisku svojho otca. Ľudové školy navštevoval v Michale (podľa Biografického slovníka), Ružomberku (podľa osobných biografických údajov zaslaných Liptovskému múzeu v Ružomberku roku 1927), nižšie gymnázium v Ružomberku (podľa ním zaslaných spomínaných životopisných údajov) a v Levoči (Slovenský biografický slovník), vyššie gymnázium vo Vacove. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule. V roku 1891 bol vysvätený za kňaza a primície mal vo svojej rodnej obci, Sv. Michale. Nasledovalo bežné putovanie mladého kňaza po farnostiach. Ako kaplán začínal v Kluknave, Kubachoch, v roku 1892 bol správcom farnosti vo Viderníku, potom kaplánom v Ružomberku, od roku 1894 v Markušovciach, následne administrátorom v Chrastí n. Hornádom, kde sa v roku 1901 stáva farárom.
Sám o sebe napísal (v biografických údajoch zaslaných múzeu roku 1927): "Bez mojej zásluhy na svet priniesol som si nenávisť krivdy a sústrasť s krivdenými, biednymi a utlačovanými". A hoci vychovaný v maďarskom duchu, na inom mieste píše: "...táto moja dobrá vlastnosť: prítulnosť k potlačeným, stala sa mojou mentorkou - záchranou: vzdorujúc s celým svetom, stal som si do služby môjho slovenského národa."
Neboli to len prázdne slová, písané takmer s odstupom štvrťstoročia. Podľa Šrobárových údajov bol vyvolený za kňaza v Sliačoch, predchádzajúcom pôsobisku Hlinkovom, a to jednohlasne, ale na politický zásah u biskupa bolo jeho menovanie prekazené a Moyš sa z titulu rozhodnutia biskupa Párvyho stal administrátorom na Lúčkach. Ako píše Šrobár, Párvy Moyšovi prisľúbil, že ho v krátkom čase potvrdí ako riadneho farára na Lúčkach. Lúčania privítali nového správcu farnosti aj takýmto prívetom: "My sme tu všetci Slováci. Náš kňaz, ak chce byť naším otcom, a vodcom, musí s nami držať nie len na kancli, ale aj v politike. V tejto nádeji Vás vítame! Nech žije Slovenská
ľudová strana." A Moyš si skutočne získal srdcia farníkov, nielen ako vynikajúci kazateľ (a dodajme, bez postranných úmyslov, aj ako príťažlivý muž), ale aj vďaka svojej úprimnosti a snahe o povznesenie ľudu po stránke duchovnej a hmotnej.
Roky 1905-1906 sú rokmi dramatických volebných zápasov v Uhorsku, roky prvých pokusov o prienik slovenských kandidátov na pôdu uhorského snemu, politických zrážok, machinácií, zrád i hrdinstiev. V roku 1906 kandidoval do snemu za ružomberský okres Vavro Šrobár podporovaný Hlinkom. Aj keď neuspel a navyše nasledoval ružomberský politický proces, Lúčky hlasovali za Šrobára. Podľa Šrobárových údajov sa Moyš neangažoval priamo v predvolebnej agitácii. Ponechal celú záležitosť citu, rozumu a svedomiu svojich farníkov. Sám ani nemal na Liptove volebné právo. Lúčky však hlasovali za slovenského kandidáta Šrobára. Moyš bol obvinený z priameho vplyvu na svojich farníkov a biskup ho preložil do Hornej Zubrice (dnes na území Poľska). Moyš v slovenskom týždenníku (7.2.1908) napísal, že mu sľúbili farnosť na Lúčkach, ak získa 12 hlasov pre maďarského kandidáta, čo neurobil. Z dediny odchádzal Moyš za žandárskej asistencie. Akúkoľvek rozlúčku úrady zakázali a on sám požiadal v posledných chvíľach húfy svojich verných farníkov, aby uposlúchli slúžneho a vrátili sa do dediny, aby nedal príčinu pre policajný zásah. Prosby farníkov o navrátenie obľúbeného kňaza u biskupa nepomohli, a tak začal odboj lúčanov proti cirkevnej vrchnosti a farárovi Smižárovi, ktorý nahradil Moyša. Odmietanie sviatostí, bojkot oficiálnych bohoslužieb, ľudové bohoslužby na cintoríne, v kaplnke, to všetko trvalo po dobu piatich rokov. Samotný Moyš neskôr napísal: "Za najvyššiu a najjasnejšiu dobu môjho života považujem odboj lúčanov."
Vo svojej národno-buditeľskej činnosti pokračoval aj na východnom Slovensku. V roku 1907 sa stal administrátorom v Haligovciach. Stopy svojho pôsobenia tu zanechal ešte v predchádzajúcom období. Založil ľudové knižnice v Chrastí a Spišskej Starej Vsi. Písal do slovenských novín. Pre rozširovanie proslovenskej literatúry a poburovanie bol súdne stíhaný.
Prelom júla a augusta 1914 sa svetu ohlásil dunením kanónov. Začala sa 1. svetová vojna. Udalosti jesene 1914-ho roku vzbudili nádeje u slovenských národovcov. Ruské vojská stáli v predhorí Karpát, v septembri po prvýkrát obľahli veľkú rakúsku pevnosť Przesmysl a po dočasnom odrazení sa vrátili na pôvodné pozície. Obľahli Przesmysl po druhýkrát a dostali sa do blízkosti Krakova. Na východnom Slovensku prenikli až na dnešné slovenské územie. V tejto situácii sa Dr. Vavro Šrobár a František Votruba rozhodli presondovať situáciu na východe pod zámienkou revízie filiálky Ľudovej banky v Spišskej Starej Vsi. Ako píše Votruba (Republikán, 30. 4. 1927), Šrobár vkladal veľké nádeje do Moyša ("Od Ladka Moyša dozvieme sa všetko!"). Moyš ich prijal s nadšením a s nemenším nadšením vykreslil víziu zdanlivo blízkej budúcnosti. Votruba ho charakterizuje týmito slovami: "dobrý kňaz, ohnivý Slovák a rusofil jaderného zrna". Moyš im ukazoval v atlase zakreslenú svoju predstavu o rozsahu budúceho československého štátu, priaznivo vykresľoval ich situáciu na východnom Slovensku, horúčkovité očakávanie ľudových vrstiev a prvé prejavy obáv vládnucich vrstiev, ich únik na juh, do bezpečnejších oblastí. Podľa Votrubu im Moyš na haligovskej fare i pri rozlúčke v Podolínci naliehavo kládol na srdce: "Bratia, len na jedno nezabudnite: Miškovec, veľké kupectvo a Jáger, vínorodý bohatý kraj, a to oboje musí Slovensko mať!"
Ružové vízie sa začali napĺňať až o 4 roky neskôr. Jeseň 1918-ho roku zastihla Moyša v Haligovciach, keď zbieral prosbopisy obcí za zriadenie slovenských škôl. Československé jednotky postupovali na východ len postupne, ich aktivitu brzdil nedostatok síl (légie boli ešte v zahraničí), a boje s maďarskými jednotkami na západnom a severnom Slovensku.
V tejto situácii začali poľské jednotky obsadzovať severný Spiš. Situácia medzi mladým Československom a Poľskom sa na prelome rokov 1918-19 skomplikovala - na severovýchode Slovenska sa podarilo stanovením demarkačnej čiary odvrátiť konflikt, no v Sliezsku sa v januári začali boje o hospodársky veľmi významné uhoľné oblasti a priemyselné centrá. Moyš v tomto čase pôsobil ako parlamentár československých vojsk a vyjednával s plk. Golicom v Novom Targu. Situácia na severe Slovenska sa vyjasnila až po plebiscite v roku 1920. Moyš sa priamo zaslúžil o to, že jeho haligovskí farníci hlasovali za zotrvanie v ČSR.
V roku 1919 sa začalo druhé významné obdobie života Ladislava Moyša. Hlinka ho spolu s ostatnými činiteľmi Výkonného výboru kňazskej rady (28.11.1918, Ružomberok) navrhoval ako jedného z poslancov tvoriaceho sa zákonodarného zboru v Prahe. V šrobárových dokumentoch v tom istom čase figuruje ako kandidát (spolu s Jurigom a Hlinkom) na slovenské zastúpenie pri ministerstve katolíckeho kultu v Prahe. Potreby života však rozhodli ináč. 28.1.1919 je kandidátom na funkciu župana v Užhorode, kde ho aj minister pre správu Slovenska s plnou mocou, Dr. Vavro Šrobár menuje.
Moyš odchádza na nepokojnú pôdu Podkarpatskej Rusi. Prejavujú sa tu nacionálne ašpirácie Ukrajincov a Rusínov, pôsobia tu emisári Sovietskeho Ruska i Maďarska, ktoré postupne speje k revolúcii. Vývoj v zabudnutom a zaostalom kúte bývalej monarchie pozorne sleduje československá vláda i Najvyššia spojenecká rada, ktorá už v novembri 1918 de facto rozhoduje o spojení Zakarpatskej Ukrajiny s ČSR. Vývoj po marci 1919 ju núti konať práve v týchto intenciách. V Maďarsku vypukla revolúcia. Apríl až júl 1919-ho roku sa nesú v znamení bojov československej a rumunskej armády s vojskami Maďarskej republiky rád. Parížska mierová konferencia rozhodne o spojení Zakarpatska s ČSR. Predchádzajúce provizórne právne akty kodifikuje zmluva z Versailles, St, Germain a Trianonu (1919-20). V dôsledku vojnových operácií sa časť Podkarpadskej Rusi, spravovaná dovtedy ministrom Šrobárom, dostáva pod vojenskú diktatúru veliteľa československých jednotiek, francúzskeho generála Hennoncquea. Na jej územie prichádzajú rumunské a československé vojská. Tento stručný náčrt je potrebný, aby sme si uvedomili, v akej zložitej situácii sa nachádzal Moyš, keď prevzal úrad hlavného župana v Užhorode a pôsobil v ňom po dobu 13 mesiacov. Západná časť Zakarpadskej Ukrajiny sa v tom čase, ako sme už spomenuli, nachádzala pod civilnou správou ministra s plnou mocou pre správu Slovenska.
Moyš o tejto dramatickej dobe napísal: "Tiež za slávnu dobu svojho života považujem 13 mesiacov môjho županovania, nie pre úrad, ale pre výkon i ťažké okolnosti. Málokterý vedúci činiteľ tej pohnutej doby (1918-19) v našej vlasti stál tak nepripravene, na tak horúcej pôde, voči toľkým ťažkostiam - jako ja v Užhorode. Veď len tú jednu okolnosť pripomeniem, že za dobu 1/2 roku každý deň rachotili pušky a často i delá. A predsa z Božej milosti: bez ukrutností, bez atrocit, bez ťažších úrazov podarilo sa mi preplávať medzi Scilou a Charibdou. Taktu i chrabrej ochrany dal mi Boh." (Moyšova rozpomienka citovaná podľa pôvodiny, bez jazykovej úpravy).
Pre toto obdobie bol Moyš uvoľnený z cirkevnej služby. Ani po odchode z exponovaného úradu v Užhorode si neoddýchol. Slovensko zasiahli vlny vnútorného zápasu a na program dňa sa dostávala otázka autonómie. V roku 1920 odchádza Moyš s významným politickým poslaním do USA - získať podporu amerických Slovákov pre československú ústavu z roku 1920. Ide o protiopatrenie namierené voči autonomistickým tendenciám reprezentovaným Hlinkom a jeho Slovenskou ľudovou stranou. Moyš je zástancom jednotnej republiky. V USA navštívi 12 štátov, v ktorých prednesie pred krajanmi 59 prednášok, najviac z nich v New Yorku. Celá akcia mu vynesie zúrivú, až vulgárnu kampaň ľudákov v tlači. Nazývajú ho "županom užhorodským a Judášom Iškariodským" (podľa citátu údajného krajana, publikovaného v Slováku). Tento moment pravdepodobne znamená i rozchod s Hlinkom. Ladislav Moyš neostane ušetrený ani ďalších útokov zo strany HSĽS v priebehu 20. rokov, útokov, v ktorých sa mieša žlčovitá nenávisť s pravdou i demagógiou. Na spiatočnej ceste z USA navštívi Azory, gibraltársku pevnosť, očarí ho arabská exotika prístavného Tangeru i vábivá línia púštneho Atlasu. V Neapoli zostúpi do krátera Vezuvu. Nevracia sa však ako púhy svetobežník, no pokračuje vo svojej misii, tentoraz politicko-cirkevnej. Otázky vzťahov Vatikánu a mladej ČSR sú komplikované. Moyš, ako delegát republiky, navštevuje pápežského kancelára Gaspariho, pápežovho osobného tajomníka Cerettiho a na osobnej audiencii ho prijíma pápež Benedikt XV., ktorému Moyš odovzdáva ako dar 900 dolárov v zlate od amerických krajanov.
To je koniec rušného politického života Ladislava Moyša, nie však koniec aktívneho života. V roku 1921 sa vracia do kňazskej služby. Stáva sa administrátorom farnosti v rodnom Michale. Za jeho pôsobenia, s dovolením biskupského úradu michalania odkúpili farské lúky na Nivách a odbúrali sa i zvyšky robotných povinností farníkov voči cirkvi. Dochádza k zjednoteniu cirkevnej správy Lipt. Sv. Michala - ľupčianskej strany, podliehajúcej dovtedy cirkevnoprávne farnosti v Nemeckej Ľupči, s materskou farnosťou Sv. Michala. Táto spoločná iniciatíva Ladislava Moyša a Vincenta Malinaja sa uskutočnila v roku 1922.
Na sklonku roku 1925 bol Moyš penzionovaný. V priebehu 1926 roku odchádza do Bratislavy. V jeseni 1926 sa stal riaditeľom bratislavskej pobočky pražského Radiojournalu a v tejto funkcii sa veľkou mierou zaslúžil o rozvoj rozhlasového vysielania na Slovensku. V rozhlase pracoval až do roku 1937, keď odišiel na odpočinok. Zomrel v Bratislave 13.3.1950.
Moyš zostáva stále neznámou osobnosťou, pritom nezaslúžene, lenže bližšie poznanie jeho životných peripetií, jeho aktivít si vyžaduje systematické hľadanie v archívoch. Až potom bude možné vypovedať viac a presnejšie.
Sústredili sme sa len na týchto dvoch rodákov, no pozornosť, záujem si zasluhujú aj ďalší - kňaz Záhora, svojrázna postava Augustína Matejku, etnograf Dr. Huska, spisovateľ Bešeňovský a ďalší, ktorých pamiatka poväčšine zostáva skrytá v archívoch a starých knižniciach. Z tohoto dôvodu a pre krátkosť času ich spomíname len po mene, bez podrobnejšieho rozboru ich života a diela.
Zostavil a 28.9.1996 v Lipt. Michale predniesol Dr. K. Dzuriak.